Úvodná stránka » Články » Albánsko 2009

Albánsko 2009.

Piatok 11.9.2009-zraz našej moto výpravy bol v penzióne DIANA –Piešťany u nášho kamaráta a majiteľa Goldwinga Laciho Sváteka a Kristínky.Výborná koštovka vín aj so sprievodným komentárom Laciho spolužiaka nás “zesílilo“ dobrým gulášom z diviny a sviečkovou a ani sme sa nenazdali a pri veselej debate a spomienkach z cestovania sme sa dopracovali do skorého rána. Príbehy Bohuša, Zdenka či Oldu alebo Vlastíka by sa dali počúvať až do rána ale povinnosť volala a tak sme uľahli aby sme ráno vyštartovali v ústrety dobrodružstvám a novým cestám ktoré nás vyzývali vyraziť a nechať doma všetky starosti a problémy ktoré život prináša.

Keď som sa vo štvrtok poisťoval na cestu, pani v poisťovni sa pýtala kam ideme a tak som menoval: HUN,SRB,CG,ALB,BIH,HR,SLO,IT,AUT-SK tak bola z toho zmetená a musela volať centrálu ako sa to dá vôbec poistiť. Ale šlo to!

Sobota 12.9 2009-09-ráno vzrážame smer Komárno-Budapešť a ďalej južne. Je krásne slnečno ale ideme zahynúť od nudy-kukurica cca 300km a nič. Na srbskej hranici sa trochu preberieme a po kontrole pasov nás čaká drobná oprava Bohušovho predného kolesa ale garážmajster Zdenko takéto poruchy odstraňuje na počkanie. Konečne prichádzajú hory a lesy ale aj horšie cesty a prvý dážď. Krajina je nádherná, sem-tam kameň na ceste a začíname si dávať pozor. Dážď hustne a pomáličky hľadáme ubytko-penzión KONAK KNEŽEVINA s výborným pivkom JELEN a perfektnou večerou rozohnalo všetky chmáry ktoré sa zbiehali na oblohe. Dážď nás ale sprevádzal až do Belehradu.

Nedeľa 13.9.2009-v Belehrade nám jemne zlýhali GPS navigácie, ale zato sme videli ako si žijú veľvyslanci na zahraničných ambasádach v Belehrade a za doprovodu neustáleho trúbenia a blikania domácich motorkárov sme pokračovali na juh. Prechádzali sme srbským vnútrozemým pokrytým hustými lesmi a kamennými priesmykmi. Pred nami bolo niekoľko kilometrov stúpania do hôr s úzkymi cestami, kde aj motorka mala problém predbehnúť auto. Ale koľko hore toľko aj dolu a už schádzame do Čiernej hory a prechádzame nádherným kaňonom ktorý vytvorila rieka Tara a dočítame sa ,že podobný kaňon je len ne rieke Colorado v USA a to Grand Caňon.

Pri vjazde do hlavného mesta Podgorica nás s poobednej siesty prebrali policajti a Zdenko si odpísal 20 Eur z rozpočtu v prospech Čiernohorskej polície za plnú čiaru. Ale hlavne že ho nezatvorili a nechali nám ho aj s Ivkou pokračovať ďalej. Ďalšia zastávka bolo mesto TUZI- už silne moslimské aj s vysokým minaretom ale nie práve čisté a potuchnuté izby nás presvedčili , že sa treba vrátiť spať do Podgorice a prespať tam. Dobré Nikšičko točeno pivo rozohnalo únavu z celého dňa ale dážď bol taký hustý že sme nevideli ani albánske hory ktoré boli len 12 km od nás.

Pondelok 14.9.2009-ráno zamračené ale vyrážame sa vyfotiť do dedinky GORNJI KOKOTI. To bude foto na stránku GW SK čo? Ale zase smola! -ktosi ukradol tabulu obce na hornom i dolnom konci. Žeby Slováci alebo Česi, ktorým tento názov navodzuje minimálne úsmev na tvári? Nedá sa nič robiť a vyrážame smer Albánsko cez prechod DRUME. Asi 3m široká cesta nás viedla horami až na hranicu a vidíme konečne Skadarské jazero. U nás sa cesty takéhoto charakteru nazývajú lesné alebo poľné aj to len v odľahlejších oblastiach a okresoch. Tu to bola hlavná komunikácia do krajiny. Asfaltku asi Albánci pľacali lopatami a tak sme boli zamestnaní obchádzaním stoviek jám a výmoľov a preto sme sa aj pohybovali na Goldwingy dehonestujúcou rýchlosťou asi 30km/hod. Zase leje ale to sa už pomaly dostávame do mesta SHKODER, kde vzbudzujeme veľký rozruch a sprevádzajú nás búrlivé výkriky detí i dospelých. Ani dážď nás neodradil od prehliadky zrúcaniny hradu ROZEFA, ktorá vyčnieva nad mestom.

Po výbornej kávičke ktorú sme si s Ivkou dali na hrade sme zase na motorkách a starý podvalový most cez rieku DRIN nás vyvádza z mesta smer MURIGAN, kadiaľ sa vraciame spať do Čiernej Hory. Asi po 20 min čakaní na colnici kde nás ale kôli dažďu pustili colníci pod strechu, čo im do smrti nezabudneme. Hneď za hranicou si otvoríme červené vínko a tešíme sa z toho, že sme to v zdraví prežili. Veď niekoľkokrát nám do cesty vbehli somáre, kravy alebo hodný kus s nami bežali dve svinky. Tesne v zákrute sme minuli prasačie ucho, ktoré tam pohodil dáky dobrák no a predstavte si tú hanbu že by sme sa vyrúbali na svinskom uchu- veď s tým sa človek ani nemôže pochváliť!

Čo ešte dodať k Albánsku?- prešli sme málo, tak nám neprichodí súdiť a hodnotiť. Aj tu žijú ľudia- sú veselí aj hluční, krajina je nádherná a osobitá.

Zhrnul by som to takto: urobte si Albánci lepšie cesty, trochu si upracte a turisti si Vás určite nájdu- zatiaľ je to dobrodružstvo.

Konečne vidíme more a máme aj šťastie, pretože apartmán ARABELA hneď na brehu mora sa na 2 noci stal našim útočiskom. A len sme sa ubytovali už vykuklo slniečko a všetko mokré z ciest konečne vysušíme a operieme špinavé. Samozrejme že hneď sme sa vykúpali v mori, pretože doteraz sme sa kúpali len nedobrovoľne.

UTOROK 15.9.2009-ráno už nás svrbeli paty a za asistencie slniečka sme vyrazili smer ostrov Sv.Stefan. Po zaplatení výdatného parkovného sme zistili ,že Svatý Stefan je zatvorený pre rekonštrukciu a prehliadka je zakázaná! Tak sme sa vybrali cez horu smer Skadarské jazero ale tento krát z Čiernej Hory. Jazda po rozpálených vozovkách a v stálom náklone dala zabrať a tak nám dobre padla rybacia polievka a „malo točeno pivo“ na brehu jazera. Na dnes stačilo a vrátili sme sa na Arabelu, kde nám domáci Dany pripravil atrakciu a na malej loďke nás previezol okolo priľahlého ostrova a ukázal nám sídlo Romana Abramoviča-nádherné orlie hniezdo na brale s vlastnou plážou. Škoda len že Roman nebol doma a nemohol nás uvítať vo svojom sídle. Večerná grilovačka na brehu mora, dobré pivko a koňak Laciho Sváteka nás privádzal do stavu almázie až nás to položilo do postelí.

Streda 16.9.2009-ráno opäť začína plnením „pávikov“ -ako sme familiárne nazvali naše vozíky za motorkami, ktoré sú už deťmi vozíkov PAV 40 ktoré za „komúny „ťahali JAWY a objem bol presne na jednu prepravku piva. Mnohí považujú vozík za motorkou za fajnovosť alebo prepych ,ale pre nás s manželkami predstavuje útočisko, v ktorom sa nájde všetko suché a teplé, vezieme si pivko, vínko, variče, stany aj s karimatkami a podobné hlúposti, ktoré nám spríjemňujú cestovanie.

Prešli sme peknou a starou Budvou do Tivatu, kde jazdu cez plnú čiaru Bohušovi ocenili milicionári 20 Eurami. Nalodili sme sa na trajekt cez Boku Kotorskú a ešte krátka cesta cez hory a „adiós“ CRNA GORA! -mierime do Chorvátska.

Cesta pobrežím je pomalá a permanentne obehujeme cez plnú čiaru. Hrozí nám, že nám peňaženky výrazne schudnú, ale dopraváci mali siestu a už nás víta Dubrovník. Necháme stroje pod hradbami a prešlapeme si mesto naprieč aj s prehliadkou krásneho morského akvária. Ešte posledné foto na hradbách pýchy Chorvátska a nabiehame na „highway“ smer Šibeník. Naše motorky si konečne prídu na svoje a prejavia to, na čo boli stvorené-otáčky 3-4tis a rýchlosť 140-150km/hod to je to pravé orechové čo potrebujú.

Nakoniec sme zakotvili vo Vodiciach a večer si vychutnávame pri pivku a v príjemnej posezónnej atmosfére, ktorá má čosi do seba-hojdajúce lodičky, chorvátska hudba na pešej zóne a prázdne kaviarničky a taverny.Večer máme rozložené mapy a kujeme plány na zajtra-KORNATI-národný park KRKA .Ale ráno múdrejšie večera, veď ešte môže liať.

P9170267.JPG (normálna)

Štvrtok 17.9.2009-Pánbožko nás má rád a vysvedcuje „oskar“ tak je rozhodnuté-ide sa na Kornati. Ale to by nebol Bohuš, aby šiel na výlet s agentúrou na lodi podobajúcej sa na MHD v Žiline a ešte k tomu na celý deň. V prístave sme dojednali malý čln BAYLAYNER aj so skiperom Zoranom a vyrazili sme na riadny adrenalín. Zoran vypálil asi 40km rýchlosťou a keď sa zdvihli vlny, ubral až keď sme skákali z vlny na vlnu. Opäť nás trepalo ako na albánskej „via mala“ a z romantiky na vlnách nás prebral len Zoran s typickým chorvátskym “jebemty“, keď sa na člne zasekol volant, ale doplávali sme do prístavu.

Večer už balíme „pávikov“, veď sme tu už 2deň a nie sme stavaní na dlhé posedávanie a ráno okolo 8hod vyrážame na Zadar a ďalej do Portorožu v Slovinsku, kde je zraz Slovinského GW clubu.

Piatok 18.9.2009 naše cesty sa pred Mariborom delia a Bohuš a Božka, Zdenko a Ivka tiahnu na Rijeku a my s Magdou ďalej na Vilach do Rakúska. Ako spomínali v Portoroži bol preplnený camp a to ich odradilo zostať na zraze. Nám bolo v Schladmingu na svetovom poháre v zjazde na bicykloch fajn, povzbudili sme aj partiu slovenských zjazdárov, ale nevyhral z našich nik. Cesta domov sa nám kľukatila cez nádherný kaňon rieky Enns, kde stretávame celé partie motorkárov, rafterov i jednotlivcov venujúcich sa kaňoningu. Ale už sme na diaľnici smer Viedeň a domovina sa približuje.

Záver: najazdili sme za 8 dní takmer 3 500km,prešli sme 8 krajín. Nepovažujeme sa za žiadnych priekopníkov v motocestovaní, keď si prejdete Motoride veľa ľudí prešlo viac a podstatne nebezpečnejšie. Nepatríme ani do kategórie objaviteľov typu Holuba alebo Livingstona-to boli skutoční objavitelia!- my sme proste partia ľudí čo miluje cesty a diaľky a naše goldwingy vniesli do nášho života novú dimenziu a to je nepokoj v letných mesiacoch a každodenná výzva začiarknuť si na mape ďalšiu krajinu v ktorej sme neboli. To už Božka poškuľuje po Kosove, Rumunsku-my zase po Sardínii alebo Portugalsku. Ak to výjde napíšeme.

Text:Peter Nováčik

Foto:Zdeno Matejka

Bohuš Repkovský